streda, 5. septembra 2012

No name.


... sedím na starom múre rozpadajúceho sa starého dedinského domu, ktorý je vyhriaty od letného slnka. To však práve zapadá a s ubúdajúcim svetlom sa zo vzduchu stráca aj to príjemné teplo. Sledujem ako krvavá obloha dostáva nádych ľadovo modrej a viem, že som to prepásla. Ten okamih, keď sa ku mne mal zakradnúť môj milý ako vo filme a objať ma svojim náručím plným lásky. Mala som to. Teraz už nie. Pomaly sa totiž na pol ceste otočil a v tichu odišiel ako láska, ktorá bola medzi nami. Neviem ako sa to stalo. Čím sa to spustilo. Odpustili sme si už toľko chýb a prekonali spolu toľko zlého, že ani ten najväčší nepriateľ by nás nerozdelil. Zabudla som na niečo dôležité. Zlo nikdy nespí a to naše potichu rástlo. V nás...

Pomaly a zahanbene som sa otočila za seba. Pozerali sa na mňa všetky naše nádherné kvety. Cítila som vôňu čerstvo pokosenej trávy a jediný hluk robili mačky naháňajúce sa v kríkoch. Dedina je dedina. Môj pohľad smeroval k domu ku ktorému lemoval cestu úzky chodník. Taký malý, nenápadný. Vedela som, že po ňom niekto práve prechádzal. Poznám predsa svoju záhradu. Nechodí do nej nik. Okrem mňa a jeho. Jemný vánok ku mne nasmeroval vôňu, ktorá mi opantávala zmysli. Nikde som ju ešte necítila, ale v podvedomí ju mám veľmi dobre uloženú. Vždy mi naskočia zimomriavky keď sa ma dotkne. Letmo ma pohladí, alebo riadne stískne. Po ničom inom netúžim ako byť v tej chvíli v jeho náručí. Nech sa ma dotýka, bozkáva ma a pohľadom sa so mnou rozpráva. Žiadne slová nechcem. Len našu blízkosť, ktorá mi tak veľmi zakrýva oči pred realitou. Milujem ťa. Niečo mi však v duchu kričí, že medzi láskou a nenávisťou je len veľmi tenká bariéra, ktorú trháme tými ostrými zbraňami. Slovami a pochybnosťami. Všetko krásne je zrazu tmavšie a chladnejšie. Akoby ma obopínali šaty z čistého ľadu. 

Chcem sa rozbehnúť, no viem, že ty smeruješ iným smerom. Smerom k niečomu horúcemu a vášnivému. Takému, akým sme kedysi boli my. Vravel si, že to bude navždy tak. Môj šuplík je plný tvojich sľubov a vždy keď som videla niečo zlé, tak som sa do nich ponorila. Opäť a znova.

12 komentárov:

  1. Ruby, kraaasne napisane... Je mi to luto :/

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Aj aj chcem tak krásne písať! Máš talent!

    OdpovedaťOdstrániť
  3. :-(...je mi z toho smutno...ale je to krásne napísané, naozaj ma to dojalo...život je už taký

    OdpovedaťOdstrániť
  4. To je také krásne :) Nemohla som sa od toho odtrhnúť,je to nádherné-nemám slov...

    OdpovedaťOdstrániť
  5. :( nemůžu to číst až do konce, rozesmutnilo by mě to ještě víc než jsem

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Nadherne napisane! Chvailm
    Dovol mi pozvat ta na moju bioderma giveaway - http://redblackwhite-nelka.blogspot.sk/2012/09/bioderma-giveaway.html

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Nádherné.. nechceš napísať román ? :)

    OdpovedaťOdstrániť
  8. možná by ses přece jen měla dát na žurnalistiku :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za tvoj komentár ♥